Rozhovor - Znečisťovateľ platí?

Čo znamená zásada znečisťovateľ platí?

Zásada znečisťovateľ platí je jednoduchá zásada založená na racionálnom úsudku: znečisťovateľ, čo môžu byť subjekty alebo činnosť spôsobujúca znečistenie, má zaplatiť za spôsobené škody. Môže to zahŕňať vyčistenie znečistenej oblasti alebo úhradu zdravotných nákladov postihnutých ľudí.

Z historického hľadiska je to veľmi účinný nástroj na zmiernenie negatívnych účinkov znečistenia. Predstavuje morálnu a zákonnú požiadavku na prijatie opatrení. V naliehavých prípadoch pomáhala sformulovať politiky a opatrenia, ktoré umožnili prijať rozhodujúce kroky na identifikáciu zdrojov znečistenia a zodpovednosti, na zníženie úrovne znečistenia a poskytnutie kompenzácie postihnutým osobám. Napríklad v prípade niektorých hospodárskych činností, v rámci ktorých sa uvoľňujú znečisťujúce látky, sa museli nainštalovať filtre na zníženie obsahu znečisťujúcich emisií alebo sa museli vytvoriť odvetvové fondy na náhradu škôd.

Ale aj v jednoduchých prípadoch, kedy je znečisťovateľ známy, je náročné túto zásadu uplatňovať. Existuje možnosť, že „páchateľ“ nie je schopný zaplatiť a materská spoločnosť alebo akcionári nemôžu byť vždy zodpovední za činnosť dcérskej spoločnosti. Nie každá krajina má dobre zavedený právny rámec na riešenie týchto prípadov. A hoci ho aj majú, súdne konanie je často veľmi zdĺhavé a nákladné.

Navyše sa táto zásada začala časom uplatňovať na zložitejšie prípady trvalého a prevládajúceho znečistenia, ako je znečistenie ovzdušia z rozptýlených zdrojov, kedy je určenie zodpovednosti a vykonávania náročnejšie.

Ako môžeme určiť, kto má komu platiť?

V prípadoch rozptýleného znečistenia nie je jednoduché vystopovať a určiť znečisťovateľa a spojiť ho so zasiahnutými osobami. Znečistenie ovzdušia môže byť spôsobené znečisťujúcimi látkami uvoľnenými z rôznych zdrojov a rôznych miest, z ktorých niektoré sa môžu nachádzať mimo medzinárodných hraníc. Musíme sa však pozrieť aj na pozitívne skúsenosti a prínosy činností spôsobujúcich znečistenie. Sú to produkty a služby, ako sú potraviny, oblečenie, doprava, z ktorých majú úžitok jednotlivci aj spoločnosť ako celok.

Napríklad činnosti spôsobujúce znečistenie mimo EÚ by mohli zasiahnuť miestne komunity, ale materská spoločnosť by mohla mať sídlo v EÚ a európski spotrebitelia by mohli využívať tieto výrobky. V týchto prípadoch je zložité preniesť zodpovednosť len na tento subjekt. Širšia spoločnosť často znáša náklady.

Ale náklady alebo škody a prínosy nie sú rozdelené rovnomerne. Komunity s nižším príjmom alebo zraniteľnejšie skupiny, ako sú rodiny s jedným rodičom, zvyčajne žijú bližšie pri cestách a sú viac vystavené znečisťujúcim látkam z cestnej dopravy.

Existujú vhodné príklady účinných opatrení?

Podobne niektoré členské štáty účtujú podľa odobratého alebo použitého množstva namiesto počtu kohútikov, čo podstatne zmenilo spôsob, akým využívame vodu.

Existujú nejaké nedostatky v spôsobe, akým uplatňujeme zásadu znečisťovateľ platí?

Bohužiaľ, súčasný systém možno považovať za „licenciu na znečisťovanie“, a tak ho aj využívať. Pokiaľ teda dokážete platiť, čo znamená, ak si to môžete dovoliť, môžete znečisťovať. Je to úzko prepojené s nerovnomerným rozdelením prínosov a nákladov činností spôsobujúcich znečistenie. Otázka nerovnosti je tiež ťažiskom rokovaní o zmene klímy, pokiaľ ide o emisie z minulosti (množstvo, ktoré každá krajina doteraz vypustila) a súčasné emisie na osobu. V ideálnom svete by každý dostal rovnaký uhlíkový kredit.

Druhým hlavným nedostatkom je skutočnosť, že „platba“ sotva pokryje všetky „náklady“. Kontaminovaná zem na starých priemyselných miestach by sa mohla vyčistiť, aby tu mohli žiť ľudia. Je to veľmi nákladná operácia, ktorá nevyhnutne nenapraví škody spôsobené vodným útvarom alebo ľuďom a zvieratám, ktoré závisia od vody. Náklady sú často obmedzené na prevádzkové náklady a nezohľadňujú skutočnú hodnotu prínosov, ktoré získavame z prírody.

Dokážeme navrhnúť systém, ktorý pokryje celú hodnotu?

Nevyhnutný je jednotný a globálny prístup, ktorý vyrieši všetky výzvy, ktorým čelíme, ako je zhoršenie životného prostredia, využívanie zdrojov a nerovnosti, a to rovnakým spôsobom ako v prípade cieľov trvalo udržateľného rozvoja. Cieľom Európskej zelenej dohody je priniesť tieto myšlienky do európskych politík.

Na pokrytie reálnej hodnoty by sme potrebovali ambicióznejší systém zdanenia týkajúci sa daní právnických aj fyzických osôb vytvorený na podporu udržateľnejšieho správania. A náklady treba integrovať nielen smerom nadol na stranu spotreby, ale aj nahor na stranu výroby. Keďže systémy spotreby a výroby sú globálne prepojené, integrácia si vyžaduje prístup, ktorý bude nad rámec pravidiel a nariadení suverénnych štátov.

Na dosiahnutie účinnosti musí byť tento prístup podporovaný systémom riadenia s regulačnými orgánmi, ktoré dokážu zaistiť a posilniť rovnaké podmienky s riadne vymedzenými pravidlami. Z tohto dôvodu budú okrem ambicióznych daní a spoločných noriem potrebné opatrenia, ako sú antidumpingové clá a hraničné dane z uhlíka, ako aj spoločný prístup k dotáciám škodlivým pre životné prostredie.