Pohľad zblízka – voda v meste

Od nepamäti sa ľudia usídľovali a budovali mestá v blízkosti riek alebo jazier. Toky poväčšine prinášali čistú vodu a odnášali znečistenie. S rastom mesta rástol aj celkový dopyt po čistej vode a spolu s ním rástlo vypúšťanie znečistenej vody. V stredoveku väčšina európskych riek tečúcich cez mesto slúžila ako prírodný kanalizačný systém. Od 18. storočia sa v dôsledku industrializácie začali do riek dostávať aj znečisťujúce látky z priemyslu. Tí, ktorí nemali prístup k studni, si museli nosiť vodu z rieky, čo bola únavná každodenná úloha, ktorú väčšinou vykonávali ženy a deti.

Splašky tečúce ulicami a vyššia hustota obyvateľstva viedli k rýchlemu rozširovaniu chorôb a nákaz, neraz spojenému s ničivými následkami pre mesto, jeho obyvateľov aj hospodárstvo. Zdravé mesto znamenalo zdravú pracovnú silu, ktorá bola nevyhnutná pre prosperujúce hospodárstvo. Vzhľadom na tieto skutočnosti investovanie do verejného vodovodného systému riešilo nielen obavy o zdravie v dôsledku kontaminácie vody, ale prispievalo aj k zmierneniu hospodárskych strát v dôsledku chorej pracovnej sily, ako aj k úspore času stráveného nosením vody.

Táto verejná služba nie je novinkou. Poznanie, že prístup k čistej vode je základom pre verejné zdravie a kvalitu života, je staré tisícky rokov. Už pred 4 000 rokmi starovekí Minojci na Kréte používali podzemné hlinené potrubia na zásobovanie vodou a hygienické zariadenia, ako aj splachovací záchod,[i] ako sa zistilo pri vykopávkach paláca v lokalite Knóssos na Kréte. Aj ďalšie staroveké civilizácie budovali podobné sanitárne zariadenia, keďže s rastom miest sa zvyšoval dopyt po vode.

Význam prístupu k čistej vode a sanitácii je v súčasnosti zakotvený v cieľoch trvalo udržateľného rozvoja OSN, konkrétnejšie v cieli 6[ii] - Zabezpečiť dostupnosť vody, udržateľné hospodárenie s vodou a hygienu pre všetkých. Európskym krajinám sa v tejto oblasti darí pomerne dobre. Vo väčšine európskych krajín je viac než 80 %[iii] celkovej populácie pripojenej k verejnému systému zásobovania vodou.

Neustále rastúci dopyt

Napriek investíciám do infraštruktúry a zlepšeniam v oblasti technológií hospodárenie s vodou v meste[iv] – tak na prítoku, ako aj odtoku – ostáva komplexnou úlohou s novými výzvami.

V mnohých mestách problém spočíva v samotnom objeme. Viac ľudí potrebuje a využíva viac vody. V súčasnosti v mestách a mestských oblastiach žijú približne tri štvrtiny obyvateľov Európy. Niektoré z týchto miest majú milióny obyvateľov na relatívne malej rozlohe. V minulosti veľkosť mesta závisela najmä od dostupnosti vodných zdrojov v blízkosti. Mnoho miest v Európe vrátane Atén, Istanbulu a Paríža v súčasnosti využíva vzdialené zdroje vody v dosahu niekedy 100 až 200 kilometrov. Takéto odvádzanie vody môže mať negatívne vplyvy na ekosystémy závislé od takejto rieky alebo jazera.

V závislosti od veľkosti siete verejného zásobovania si úloha zásobovania čistou vodou a zberu odpadovej vody vyžaduje sieť čerpacích staníc, ktoré môžu spotrebovávať veľké množstvá energie. Ak túto elektrickú energiu vyrábajú elektrárne využívajúce fosílne palivá, ako napr. uhlie a ropu, verejné vodovodné siete by mohli byť zodpovedné za značné množstvá emisií skleníkových plynov a mohli by tak prispievať ku klimatickej zmene.

Voda pre verejnú sieť zásobujúcu obyvateľov musí mať vyššiu kvalitu ako pre akýkoľvek iný sektor, pretože sa používa na pitie, varenie, sprchovanie a čistenie odevov alebo riadu. V priemere sa dodáva 144 litrov[v]vody na osobu a deň na spotrebu v domácnostiach bez recyklovanej, opätovne využitej alebo odsolenej vody. Je to takmer trojnásobok stanovenej požiadavky na vodu[vi] pre základné ľudské potreby. Žiaľ, nie všetka dodaná voda sa použije.

Riešenie úniku a straty vody

Moderné verejné vodovodné siete pozostávajú z nekonečných potrubí a čerpacích systémov. Časom na potrubiach vzniknú trhliny a voda uniká. Až 60 % distribuovanej vody[vii] sa môže „stratiť“ v dôsledku únikov vody v distribučnej sieti. Trojmilimetrový otvor v potrubí môže viesť k strate 340 litrov vody za deň, čo sa zhruba rovná spotrebe v domácnosti. Riešenie únikov môže viesť k značným úsporám vody. Na Malte napríklad súčasná spotreba komunálnej vody predstavuje približne 60 % úrovne z roku 1992 a toto pôsobivé zníženie sa dosiahlo najmä riadením únikov vody.

Na konci potrubia tiež dochádza k stratám vody. Úrady a vodárenské spoločnosti môžu prijať rôzne prístupy[viii] vrátane politík stanovovania cien vody (napr. zavedenie poplatkov alebo sadzieb za používanie vody), podporovania zariadení na šetrenie vodou (napr. na sprchových hlaviciach alebo vodovodných kohútikoch, na splachovacích systémoch na záchodoch) alebo vzdelávacích a osvetových kampaní.

Kombináciou opatrení – cenové politiky na úsporu vody, zníženie únikov a inštalácia zariadení na úsporu vody a účinnejšie domáce spotrebiče – by sa dalo ušetriť až 50 % odoberanej vody. Spotreba by sa v rámci Európy dala znížiť[ix]na 80 litrov na osobu a deň.

Táto možná úspora sa netýka iba objemu dostupnej vody. Čo je ešte dôležitejšie, úsporou vody sa ušetrí aj energia a ďalšie zdroje použité pri odbere, prečerpávaní, preprave a čistení vody.

Čistenie mestských odpadových vôd

Voda opúšťajúca naše domovy je kontaminovaná odpadom a chemikáliami vrátane fosfátov používaných v čistiacich prostriedkoch. Odpadová voda sa najskôr zhromažďuje v systéme zberu odpadových vôd a potom sa čistí v určenom zariadení[x] s cieľom odstrániť zložky škodlivé pre životné prostredie a zdravie ľudí.

Fosfor, tak ako dusík, pôsobí ako hnojivo. Nadmerné množstvá fosfátov vo vodných útvaroch môžu viesť k nadmernému rastu určitých vodných rastlín a rias. Týmto sa vyčerpáva kyslík vo vode a dôjde k uduseniu iných druhov. Vzhľadom na tieto vplyvy stanovujú právne predpisy EÚ  prísne limity na obsah fosforu v rôznych výrobkoch vrátane detergentov pre domácnosť, vďaka ktorým sa v posledných desaťročiach dosiahlo výrazné zlepšenie.

Podiel domácností pripojených na zariadenia na čistenie odpadových vôd je v rámci Európy rôzny. V strednej Európe([1]) je napríklad miera pripojenia 97 %.[xi] V krajinách južnej, juhovýchodnej a východnej Európy je táto miera vo všeobecnosti nižšia, i keď za posledných 10 rokov sa zvýšila a dosiahla približne 70 %. Napriek týmto významným zlepšeniam nie je v Európe pripojených k čistiarňam odpadových vôd približne 30 miliónov ľudí . Nepripojenie k spoločnej čistiarni odpadových vôd nemusí nevyhnutne znamenať, že všetka ich odpadová voda sa uvoľňuje do životného prostredia bez čistenia. V riedko osídlených oblastiach by náklady na pripojenie domov k spoločnej čistiarni odpadových vôd mohli byť výrazne vyššie ako celkové prínosy a odpadovú vodu z týchto domov možno čistiť v malých zariadeniach a dobre s ňou hospodáriť.

Po starostlivom prečistení sa použitá voda môže vrátiť späť do prírody, kde môže dopĺňať rieky a podzemné vody. Ale ani tie najmodernejšie čistiarne odpadových vôd nedokážu úplne odstrániť niektoré znečisťujúce látky – najmä mikroplasty a nanoplasty, ktoré sa často používajú vo výrobkoch osobnej hygieny. Z nedávnej analýzy EEA však vyplýva, že rieky a jazerá, ktoré sa nachádzajú v európskych veľkomestách[xii] a mestách, sú vďaka zlepšeniam v čistení odpadových vôd a projektom obnovy čoraz čistejšie.

Alternatívou je priame opätovné využitie vody po vyčistení, ale doteraz sa ročne opätovne využila len približne 1 miliarda kubických metrov vyčistených komunálnych odpadových vôd[xiii], čo zodpovedá približne 2,4 % vyčistenej komunálnej odpadovej vody alebo menej než 0,5 % ročného odberu sladkej vody v EÚ. Vzhľadom na možný prínos opätovného využívania vody Európska komisia v máji 2018 navrhla nové pravidlá na podporu a uľahčenie opätovného využívania vody[xiv] v EÚ na účely poľnohospodárskeho zavlažovania.

Masový cestovný ruch v časoch klimatickej zmeny

Vynára sa otázka, ako riadiť nadštandardný dopyt po vode. Mnohé európske hlavné mestá a pobrežné mestá sú obľúbenými turistickými destináciami. Pozrime sa na príklad Parížskeho regiónu. V roku 2017[xv] mali verejné orgány za úlohu zabezpečiť čistú vodu a čistiť odpadové vody nielen pre 12 miliónov miestnych obyvateľov, ale aj pre takmer 34 miliónov turistov. Turisti zodpovedajú za približne 9 %[xvi] celkovej ročnej spotreby vody v Európe.

V niektorých prípadoch môže zohrávať úlohu kombinácia faktorov. Barcelona má približne 1,6 milióna obyvateľov a nachádza sa v oblasti s prirodzeným nedostatkom vody. Podľa údajov od barcelonských úradov navštívilo v roku 2017 mesto 14,5 milióna turistov. Viaceré po sebe nasledujúce roky závažného sucha vyvolali v roku 2008 bezprecedentnú vodnú krízu. Pred letnou sezónou boli vodné nádrže mesta naplnené len na 25 %. Okrem kampaní na zvýšenie informovanosti verejnosti a drastických znížení spotreby bola Barcelona nútená dovážať vodu z iných častí Španielska a z Francúzska. V máji začali lode prepravujúce sladkú vodu vykladať svoj vzácny náklad v prístave.

Odvtedy sa prijali mnohé opatrenia. Mesto investovalo do odsoľovacích zariadení, investuje do opätovne využívanej vody a navrhlo plán šetrenia vodou. Napriek týmto opatreniam Barcelonu stále ohrozuje nedostatok vody, ktorý právom podnietil verejnú diskusiu. Podľa prognóz pre stredomorský región týkajúcich sa klimatickej zmeny sa očakávajú extrémnejšie vlny horúčav a zmeny v úrovniach zrážok. Inými slovami, mnohé stredozemské mestá sa budú musieť vyrovnať s väčším teplom a menším množstvom vody.

Čo s nadmerným množstvom vody

Nedostatok vody je veľký problém, ale aj jej prebytok môže mať katastrofálne následky. V roku 2002 Prahu postihli ničivé povodne, pri ktorých 17 osôb prišlo o život a 40 000 muselo byť evakuovaných. Celková škoda pre mesto dosiahla 1 miliardu eur.[xvii] Od tejto ničivej udalosti mesto veľa investovalo do rozvoja spoľahlivejšieho systému protipovodňovej obrany založeného prevažne na „sivej infraštruktúre“ – umelých betónových konštrukciách, ako napr. pevné a mobilné bariéry a bezpečnostné ventily v kanalizačnej sieti pozdĺž Vltavy. Odhadované celkové náklady na tieto opatrenia do roku 2013 dosiahli 146 miliónov eur, avšak z analýzy nákladov a prínosov vyplynulo, že prínosy by boli vyššie než náklady, a to aj v prípade, že v najbližších 50 rokoch dôjde len k jednej podobnej povodni.

Praha nie je ojedinelým prípadom mesta ohrozeného riečnymi záplavami. Ak použijeme hrubý odhad, tomuto nebezpečenstvu je vystavených 20 % európskych miest[xviii]. Zástavba pôdy v mestských oblastiach (t. j. pokrytie terénu infraštruktúrou, ako napr. budovami, cestami a chodníkmi) a vysušenie mokradí znižuje schopnosť prírody absorbovať prebytočnú vodu, čím sa zvyšuje zraniteľnosť miest voči záplavám. Aj keď sa sivá infraštruktúra používa už stáročia, niekedy môže byť nedostatočná a dokonca škodlivá, najmä ak klimatická zmena spôsobuje extrémnejšie počasie, ktoré môže viesť k vysokému povodňovému prietoku. Navyše je veľmi nákladná a mohla by zvyšovať riziko záplav na dolnom toku. Práca s prvkami prírodnej krajiny (často uvádzaná v politických kruhoch ako „prírodné riešenia“ a „zelená infraštruktúra“), ako sú napr. záplavové územia a mokrade, môže byť lacnejšia a tieto riešenia sa dajú ľahšie udržiavať a určite sú šetrnejšie k životnému prostrediu.

Ďalším mestom, v ktorom príliš veľké množstvo vody spôsobilo v minulosti ťažkosti, je Kodaň. Tentoraz to nebola riečna povodeň, ale silné dažde. Štyri prípady silných dažďov v posledných rokoch spôsobili spúšť v Kodani, najväčšiu v roku 2011, keď náklady na škodu vzrástli na 800 miliónov eur.

V roku 2012 bol prijatý Cloudburstský plán riadenia[xix] pre Kodaň, v ktorom sa posúdili náklady na rôzne opatrenia. Ďalšie investície do kanalizačnej siete by samotné problémy nevyriešili, keďže potrebné investície by boli veľmi vysoké a mesto by bolo stále zaplavované. Podľa plánu by najlepšie fungovala kombinácia tradičnej sivej infraštruktúry a prírodných riešení. Okrem rozšírenia kodanskej kanalizačnej siete sa do roku 2033 realizuje približne 300 projektov, ktoré sú zamerané na zlepšenie zadržiavania vody a odvodňovania, na poskytovanie väčšieho množstva zelených miest, opätovné otvorenie tokov, výstavbu nových kanálov a vytváranie jazier.

Či už ide o zabezpečenie spoľahlivého zásobovania čistou vodou, čistenie odpadovej vody alebo prípravu na povodne alebo nedostatok vody, je zrejmé, že hospodárenie s vodou v meste si vyžaduje dobré plánovanie a predvídavosť.